Mária Hajičková - Tibor, prečo?

     Ak sa pri všeobecnom pohľade na literárne dielo stane, že skĺzneme do konkrétnej roviny výrazu a vetných konštrukcií, dôvodom môže byť ich originálna a funkčná obrazotvornosť, presnosť, humornosť, kultivovanosť, exotickosť, v každom prípade však organická ľahkosť, s akou sa spolupodieľajú na celkovom vyznení a význame textu. Iným aj menej pozitívnym dôvodom je prípad diela s nešťastným názvom, ktorý je predzvesťou nielen rovnako ladeného príbehu, ale aj spôsobu jeho spracovania.

     Autorka sa v snahe vyznieť „literárne“ uchyľuje k čistokrvnému klišé, pričom jeho obsahovú obmedzenosť zvýrazňuje obmedzeným počtom použitých výrazov a slovných spojení. Postavy sa doslova predbiehajú v tom, ktorá z nich je viac šibalská, až to miestami zaváňa súťažou o pobyt medzi štyrmi stenami. Štebocú a švitoria, akoby mali zobáčiky a krídla namiesto úst a rozumu, najmä ak postávajú v kŕdlikoch. Ich oči sú doslova nabité iskričkami a zábleskami, až má človek obavy, že dôjde k samovznieteniu, čo vlastne korešponduje s tým, keď stoja ako sviece, oblieva ich rumenec, či dokonca už aj horia ako fakle. Snaha povedať niečo inak, ozvláštniť text expresívnejším výrazom, hyperbolou či prirovnaním končí samoúčelne až podivne. Čítame napríklad, že dievčatá „sa vykydali z postele“, akoby boli nejaký hnoj, alebo z ničoho nič začnú mutovať do neľudskej podoby „s očami vyvalenými takmer na čele“, dedina, ktorou prechádzajú, je bez akéhokoľvek hlbšieho významu „prázdna, akoby takmer zakliata.“ O početných gramaticko-štylistických lapsusoch, pri ktorých už človek nevie, či má brať na zodpovednosť autorku alebo zodpovednú redaktorku, radšej pomlčím.

     V úvode príbehu sa dozvedáme o rozchode hlavnej hrdinky Emy a jej priateľa, neskôr manžela a v oboch prípadoch neverníka. Okrem tejto udalosti je však načrtnutá aj ďalšia, ktorá, dovolím si tvrdiť, mierou svojej tragickosti značne prevyšuje tému rozchodu mladého páru. Už sám o sebe emocionálne silný motív smrti oboch Eminých rodičov je však rozvíjaný iba okrajovo a väčšinou len na pozadí rozchodu s Tiborom, čím autorka znižuje nielen jeho význam a hĺbku, ale aj hĺbku žiaľu za priateľom, ktorý je vo vzťahu k strate rodičov neprimerane dominantný. V podobnom duchu pracuje autorka aj s ďalšími krízovými situáciami. Emin potrat odbaví niekoľkými riadkami a na tej istej strane ho aj hneď zahluší radostnou udalosťou v podobe spoločného bývania s Tiborom. O domácom násilí týkajúcom sa postavy tety Regíny sa dozvedáme tiež iba na pozadí Eminho vzťahu a len tak mimochodom sa v prvom okamihu úplne vytratí v noci strávenej s hádajte kým. Na jednej strane sa autorka snaží vyobraziť Emu ako veľmi citlivú až krehkú osobu, dôverčivú až naivnú, dobrosrdečnú až ľahko zneužiteľnú, na strane druhej však tým, že ostatné citovo hĺbkové a vypäté témy stvárňuje len povrchovo až povrchne, stvorila emocionálne nevyváženú až schyzofrenickú postavu a to určite nebolo jej zámerom. Ani ďalšie postavy však nie sú stvárnené o nič lepšie. V rámci jedného rozsahom neveľkého dialógu striedajú a vymieňajú si tematické roly robiac z tejto prozaickej kategórie trhací kalendár: chvíľu panovačné, na koni a hneď na to plné pokory, vzápätí už prechádzajú do ostrého protiútoku, potom nevedia ako majú reagovať a nakoniec sa rozplačú. Takáto spŕška citov vyjadrená prvoplánovým výrazivom typu smútok, láska, hnev, či oddávanie sa žiaľu, dotovaná nadbytočnými a inak nefunkčnými vstupmi rozprávača, robí z postáv ľahko manipulovateľné figúrky. Text je doslova zavírený neúmerným množstvom nefunkčných apoziopéz, pričom významový odtieň otvorenosti a istého napätia vo výpovediach postáv je očividný aj bez nich a pri tak veľkom počte (len na úvodných 2 stranách som ich napočítal 27!) pôsobia nadmieru rušivo, akoby postavy neboli schopné dopovedať jedinú súvislú vetu. Verbalizácia ich myšlienok (našťastie len veľmi zriedkavá) je tiež redundantná, nakoľko obsah „vnútorných prehovorov“ je už zrejmý z kontextu, alebo ozrejmený v pásme rozprávača. Ich „spontánne“ reakcie sú ako vystrihnuté z nepodarenej šablóny: prevracajú oči, robia grimasy, potriasajú hlavou či nebodaj hrivou, skrývajú si hlavu do dlaní a ďalšie a ďalšie klišé, ktoré na nich autorka systematicky pácha a bola už o ňom reč. Formálne členenie či skôr zosekanie textu veľakrát vyvoláva dojem, akoby bolo písanie v istom bode príbehu prerušené, pričom na tento bod už jeho samovoľné pokračovanie v nasledujúcom riadku nenadväzuje. Uvedený dojem je umocnený aj tým, že v pásme rozprávača nie sú zvládnuté prechody medzi tzv. moderovaním dialógu postáv a rozprávaním o týchto postavách resp. minulých dejoch, ktoré čitateľovi nemusia byť zrejmé, ale majú, alebo skôr mali by mať význam vo vzťahu k dialógu.

     Či už o próze uvažujeme ako o pokuse o personálnu naráciu alebo tzv. vševediaci typ rozprávača, ani v jednom a ani v druhom prípade sa autorka nevyhne chybám, ktoré prekračujú pomyselnú hranicu daného naratívneho typu, pričom o nejakom funkčnom prepínaní medzi jednotlivými typmi nemôže byť ani reč. Jej „personálny rozprávač“ informuje o vnútornom svete inej postavy, čím sa vlastne dostáva do polohy „vševediaceho rozprávača.“ Ten sa však na úrovni výrazu a aj v rámci samotného obsahu výpovede prispôsobuje postavám a pasívne prijíma ich perspektívu za vlastnú. Ďalším zjavným prekročením kompetencií tzv. vševediaceho rozprávača, ku ktorému má autorka v texte očividne najbližšie, je jeho vzťah k postavám, kde si nie vždy zachováva potrebný odstup a uchyľuje sa k neprimeranému hodnotiacemu aspektu. Jeho miestami až zaujatosť voči niektorým postavám je nielen technickou chybou narácie, ale aj nechcenou anticipáciou budúceho deja, keď otvorene prezrádza to, čo by v rámci modelovania krivky príbehu malo vyplývať z kontextu, aby sa z čitateľa nestal len pasívny konzument.

     V úsilí o umelecké stvárnenie života je potrebné dbať predovšetkým na hodnovernosť a autentickosť, ktoré vyplývajú aj z vyváženého pomeru medzi problémovými a všednými životnými javmi. Autorka na neveľkom priestore kopí jeden problémový motív na druhý, niektorý rozvije viac, iný menej alebo vôbec, akoby ju celkovo alebo len v danú chvíľu prestal zaujímať a kostrbato sa k nemu vráti neskôr. Výsledkom takéhoto zlepenca je príbeh, ktorý z hľadiska látkovej (životnej) verifikácie vyznieva neúplne, ako umelo a nasilu vykonštruovaný. Celý román je jedným veľkým pritakaním faktu, že nie je dôležité iba ČO, ale aj AKO to chcem povedať. Pretože ak to AKO nezvládnem, z toho ČO sa stane jedno veľké NIČ.