Pavel Vilikovský - Letmý sneh

    Je to tak? Sme iba tým, za koho nás ľudia považujú? Spolupodieľali sme sa na vytvorení ich konečnej predstavy, ale v istom okamihu stratili kontakt sami so sebou a ostal iba obraz, bezduchý, mŕtvy, ich? Poštovú schránku plnia listy definujúce adresáta v očiach odosielateľov a tí si ho prostredníctvom svojho názoru o ňom, ako to už v medziľudských vzťahoch býva, privlastňujú a monopolizujú ukazujúc: aha, toto si ty. K týmto a ďalším početným úvahám dokáže Vilikovského text spočiatku a aj v ďalších svojich pasážach, pokiaľ ich vnímame ako autonómne celky, inšpirovať. Po všeobecnom úvode však prichádza konkrétny príbeh starnúcej manželskej dvojice, ktorý jednotlivé, zdanlivo nesúvisiace a všeobecné abstraktné motívy postupne napĺňa konkrétnym významom. Pomaly a pozvoľna, ako prvá snehová vločka, ktorá sa pohne na úpätí svahu a tá istá otázka sa odrazu pýta na niečo úplne iné. Aké to je, nevedieť, kým som v očiach ľudí, ktorí si myslia, že ma poznajú, pričom sám v sebe už toho človeka nenachádzam? Odpoveď na túto otázku zostáva otvorená rovnako ako odpoveď na otázku, ktorá je už aj samotným predmetom rozprávania: ako sa s tým vyrovnať? 

     Z formálneho hľadiska je text členený na 5 väčších tematických celkov, pričom každý z nich pozostáva z menších častí označených príslušným písmenom abecedy. Takýto spôsob usporiadania textu, kde jednotlivé časti sú radené spôsobom 1.a, 1.b, 1.c ... 2.a, 2.b ... 3.a, 1.e, 4.a atď., môže prvoplánovo evokovať dva rôzne spôsoby jeho čítania. Prvým je čítanie postupné, t.j. stránku za stránkou tak, ako sú jednotlivé časti kapitol zoradené. Druhým spôsobom je čítanie po jednotlivých kapitolách, t.j. najprv časti prvej kapitoly, potom druhej, atď. Vzhľadom na vzájomné prelínanie motívov a ich nadväzovanie, konkretizovanie všeobecného, či ďalšie rozvíjanie všeobecnej úvahy na základe konkrétneho príbehu, by bol druhý spôsob prvého čítania textu z hľadiska jeho chápania ako celku nie veľmi vhodný a vzhľadom na rozsah knihy vonkoncom nie nutný. Ak napríklad čítame epizódku o chirurgovi pískajúcom si len tak pre radosť na flaute a cítime sa stratení v tomto mikropríbehu hľadajúc jeho zmysel vo vzťahu k celku, autor nás spočiatku upokojí poukázaním na rozpor medzi pozitívnou a otvorenou povahou chirurga a do seba zahĺbenou povahou Čimborazka, ale keď sa o pár desiatok strán ďalej dočítame o zúfalých Čimborazkových pokusoch hrať na harmoniku, aby rozveselil svoju chorú manželku, ihneď sa nám v mysli vybaví postava chirurga a prostredníctvom nej dokážeme omnoho intenzívnejšie vnímať bezmocnosť a smútok epizódy s harmonikou. Ako výhodný sa však druhý spôsob čítania ukazuje pri spätnej rekonštrukcii v rámci tzv. druhého čítania textu, keď už sme ho absolvovali ako celok a máme záujem bližšie skúmať vývin, nadväzovanie a vrstvenie príslušných motívov.

     Označenie jednotlivých kapitol a ich častí, hoci nie úplne striktne ale predsa, funguje v texte aj ako signalizačný prvok prechodu rozprávania na iný motív, návratu k predošlému motívu, alebo prechodu z príbehovej do reflexívnej roviny. Prvá a druhá kapitola tematizujú a zároveň problematizujú motív mena ako všeobecnej a bezpríznakovej nálepky, disproporciu medzi jedinou podobou tváre človeka a roztrieštenosťou jeho vnútorného sveta, motív povahy ako strnulého vzorca, ktorý nedokáže popísať premenné dané momentálnym duševným rozpoložením a podobne. Uvedené motívy spočiatku vnímame v rovine úvah o jedinečnosti človeka a až neskôr vo vzťahu k jeho identite, keďže práve jej strata je tou pomyselnou lavínou zabudnutia, čo pochová všetky vzťahy, ktoré jej stoja v ceste a je primárnou témou piatej kapitoly.

     Reflexívna zložka textu sama o sebe pôsobí skromne, miestami možno až triviálne, nie však v negatívnom zmysle slova. Autor premýšľa o duši, láske, Bohu, jazyku a ďalších abstraktných témach dennodenne konkretizovaných v živote človeka a predsa ťažko definovateľných s konečnou platnosťou pre celé ľudstvo. Premýšľa obrazne, vtipne, na základe vlastnej skúsenosti, alebo cez objektívne, až vedecky exaktné hľadisko. Porovnáva, hľadá, skúša definovať, ale ku skutočnému poznaniu sa najväčšmi priblíži práve vtedy, keď sa na prvý pohľad môže zdať, že sa vzdáva nároku naňho, lebo každý si pod daným slovom môže predstaviť, čo len chce.